Japonsko - diel 2.: Stopom až do Hirošimy.

Peší a cyklistický podmorský tunel medzi
ostrovmi Kyušú a Honšú.

Po dvoch nociach strávených v útulnej japonskej domácnosti sme sa vydali ďalej smerom k nášmu konečnému cieľu - Tokiu. Druhou zastávkou na tejto tisíc kilometrovej ceste bola Hirošima. Tá leží približne 200 kilometrov na východ od miesta, kde sme podmorským tunelom pešo prešli z ostrova Kyušú na ostrov Honšú. Za zmienku stojí už samotná cesta do tohto mesta.

Za spôsob dopravy sme si zvolili autostop. Ako sme sa pred tým dopočuli, z mnohých dôvodov je na to Japonsko ideálnou krajinou. V prvom rade najmä preto, že je to relatívne bezpečné. Násilná kriminalita je v Japonsku takmer nulová. Oveľa podstatnejšia je ale všadeprítomná a nikdy nekončiaca ochota, srdečnosť a zdvorilosť miestnych obyvateľov, o čom sme sa mali presvedčiť už onedlho.

Treba povedať, že stopár tu zďaleka nie je bežným javom a pre mnohých Japoncov sme boli zrejme prví stopári, ktorých videli na vlastné oči. V tom tkvie zrejme najväčšia prekážka s akou sme sa stretli. Väčšina okoloidúcich netušila, čo si o nás má myslieť, a tak radšej vôbec nezastavili. Stačí byť len trpezlivý a mať trochu šťastia – skôr či neskôr okolo vás pôjde niekto, koho zvedavosť prekoná jeho prvotné obavy z kontaktu s neznámym a zastaví sa pri vás. Spravidla ide o dobrodruhov, ktorí niekedy v minulosti cestovali po Európe alebo Amerike a tam niečo také videli alebo o tom aspoň počuli. Verte mi, že pre nich je celá situácia prinajmenšom rovnako silným zážitkom ako pre vás.

A tak sa stalo, že už za krátko po tom, čo sme začali stopovať, zastalo pri nás luxusné auto so sympatickým manželským párom. Do Hirošimy síce necestovali, ale ponúkli nám odvoz na začiatok diaľnice, kde sme mali väčšiu šancu uspieť. Vidina rýchleho úspechu nám zdvihla náladu. Tá však postupne opadla v priebehu nasledujúcich dvoch hodín, kedy sa nám nepodarilo zastaviť ani jedno jediné auto.

Tesne pred tým, ako sme svoj boj vzdali, zastavilo pri nás ďalšie auto s malou slečnou za volantom. Ani tá síce do Hirošimy nešla, ale pohľad na nás, pražiacich sa na horúcom poludňajšom slnku, v nej vzbudil toľkú ľútosť, že nám z neďalekej benzínovej pumpy priniesla výdatné občerstvenie. A čo je dôležitejšie, oznámila nám, že stopujeme autá v opačnom smere. To vysvetľovalo náš frustrujúci neúspech.

Po ďalšej hodine mávania vztýčeným palcom, tentoraz už na správnom mieste, naložila si nás do auta veľmi milá pani. Ani ona, ako inak, necestovala až do Hirošimy, ale aspoň nás odviezla zhruba 50 kilometrov naším smerom. Samozrejme nás cestou ponúkla z pečiva, ktoré si viezla domov na večeru. Dokonca nám na diaľničnom odpočívadle našla šoféra, ktorý bol ochotný odviezť nás ďalej. Za necelé tri minúty sme už sedeli v ďalšom vozidle, ktoré nás konečne doviezlo až do cieľa.

Sledujte môj seriál aj naďalej a dozviete sa viac...