Nedávno sme spolu s priateľkou strávili tri týždne cestovaním po Japonsku. Bola to pre mňa jedna z najväčších najneuveriteľnejších životných skúseností. Tak neuveriteľná, že sa o ňu jednoducho nemôžem nepodeliť! Preto vám postupne prinesiem sériu článkov, ktorými vás nechám nazrieť do mojich spomienok.
Na začiatku, asi pred rokom a pol, bolo zistenie, že naša domovská univerzita poskytuje možnosť študovať semester či dva na niektorej zo zahraničných univerzít. Okrem iného aj v Japonsku. Rozbehli sme teda nevyhnutný byrokratický maratón s vidinou odletu do Tokia na jeho konci. Onedlho sme však narazili na problém s obmedzenou ponukou študijných programov a tak sme sa rozbehnutý vlak rozhodli presmerovať inam. A to do Južnej Kórei, ktorá bola geograficky aj kultúrne najbližšie a na ktorú sme počuli iba samé pozitívne ohlasy. Takmer polročné štúdium v Soule sme si naplánovali tak, aby sme sa mali dostatok času porozhliadnuť po okolí. Japonsko pre nás bolo voľbou číslo jeden.
Cestovať v zmiešanej dvojici chlapec – dievča sa ukázalo ako ideálne. Predovšetkým pre spôsob, akým sme sa rozhodli cestu absolvovať. Už dávno pred odjazdom nás niekoľko priateľov a známych nezávisle na sebe varovalo pred finančnou náročnosťou čohokoľvek týkajúceho sa Japonska. Predovšetkým turizmu. Od začiatku sme teda plánovali skôr vandrovačku namiesto dovolenky. Do ruksakov sme si zabalili spacáky a zubné kefky a vydali sme sa na cestu.
Zo Soulu sme nočným vlakom (aby sme ušetrili za nocľah) pricestovali do Busanu na juhovýchode Kórei. Keďže náš trajekt do prístavu v japonskej Fukuoke mal vyplávať až o deň neskôr, strávili sme ďalšiu noc na pláži (ďalší nocľah zadarmo). Mali sme lístok na nočnú plavbu (áno, opäť nocľah grátis, tentoraz dokonca v posteli), takže sme vkročili na Japonskú pôdu až tretieho rána našej cesty.
 |
| Busan. Na tejto pláži sme prespali. Namiesto budíka ranné mrholenie. |
Po prvotnom vzrušení zo samotnej skutočnosti, že sme konečne na mieste, prišlo zistenie, že svoj rozpočet sme aj napriek varovaniam dosť podhodnotili. Už niekoľko hodín po vylodení a odhadnutí miestnych pomerov nám bolo jasné, že ak nechceme jesť ďalšie tri týždne mravce a nazad do Kórei cestovať kraulom, budeme jednoducho musieť šetriť ako sa len bude dať.
Našťastie sme si ešte pred odjazdom zariadili niekoľko užitočných vecí. Tak napríklad, pomocou jednej šikovnej webovej služby sme sa zoznámili so slečnou menom Emiko, ktorá nás ochotne privítala vo svojom skromnom byte v meste Kokura vzdialenom asi 70 kilometrov severovýchodne od Fukuoky. Emiko je nesmierne zábavná a priateľská študentka asi v našom veku, pre ktorú je dobrovoľnícke ubytovávanie jej najväčšou záľubou, alebo ako sama povedala, životným štýlom. Vďaka dvom dňom stráveným v jej spoločnosti sme získali dokonalý prvý dojem z Japonska a Japoncov. Dokonca sme sa s ňou spriatelili natoľko, že sme jej pri odchode museli sľúbiť, že sa cestou späť u nej určite zastavíme.
Sledujte môj seriál aj naďalej a dozviete sa viac...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára