Dnes by som vám chcel predstaviť svojho kamaráta Yung-suka. Budem k vám od začiatku úprimný – Yung-suka som si práve vymyslel, aby som vám mohol opísať život študenta na univerzite v Kórei. Aj keď je Yung-suk vymyslený, je zároveň tak skutočný, ako ktokoľvek z nás. Povedzme, že je reprezentatívnou vzorkou a ničím sa od ostatných spolužiakov nelíši. To je celkom v poriadku, pretože tu sa nelíši nikto od nikoho. Aspoň nie v takom zmysle ako sme na to zvyknutí v Európe.
Yung-suk študuje na jednej z premnohých univerzít v Soule, kde je v druhom ročníku zo štyroch. Yung-suk je z malého mesta, ktoré je vzdialené asi hodinu jazdy od Soulu. Na denné dochádzanie je to príliš ďaleko, takže býva na internáte. To je celkom pohodlné – do školy to nemá ďaleko a nemusí sa starať o stravu, ktorá je tu v cene ubytovania. Na druhej strane cena za toto ubytovanie nie je najnižšia. Spolu zo školným, ktoré platí, je jeho štúdium pomerne drahá zábava. Každý semester to jeho rodičov stojí v prepočte 3000€, plus nejaké vreckové. Ak by študoval na lepšej univerzite, mohlo by to byť aj dvakrát viac. To si však jeho rodina nemôže dovoliť. Poďme sa ale zblízka pozrieť na to, ako vyzerá bežný Yung-sukov deň v škole.
Škola začína spravidla o deviatej, takže Yung-sukov budík zvoní o ôsmej, a okrem neho budí jeho troch spolubývajúcich. Ráno je vždy v izbe veľký zmätok. Všetci štyria si musia umyť, vyfénovať a nagélovať vlasy. Bez toho neopustia izbu. Bodka. Okrem toho musia stihnúť prvú rannú cigaretu a raňajky v jedálni.
Od deviatej má Yung-suk hodinu angličtiny. Je to jeden z povinných predmetov, ktoré musí absolvovať. Dobrovoľne by si ju asi nevybral. Síce sa po anglicky učí už viac než desať rokov a má slušnú slovnú zásobu, ale je príliš hanblivý na to, aby svoje znalosti používal na verejnosti. Celú hodinu tŕpne a dúfa, že si ho dnes učiteľ nevšimne. Usilovne sa snaží nenadviazať s ním očný kontakt vo chvíľach, kedy sa učiteľ snaží so študentami komunikovať a kladie im otázky. Má, však smolu. Keďže do reči nie je ani ostatným, učiteľ je nútený zobrať do ruky zoznam svojich zverencov a jednému po druhom im dávať možnosť prejaviť sa.
Po prvej hodine má voľno až do tretej poobede, takže ide do knižnice. Tam sa bude učiť na skúšku, ktorú má o dva týždne. Robí to rovnako ako všetci ostatní študenti na všetkých ostatných školách. Učí sa v knižnici, prípadne v akejkoľvek študovni, kde sa nájde ešte jedno voľné miestečko. Na internáte sa neučí. Nikto iný to nerobí, takže on nechce byť výnimkou. Internát tu jednoducho neslúži na štúdium. Bodka.
Po poobedňajších prednáškach (ktoré prespal), sa odoberie na internát. Tam naňho čaká práca. Keďže je v izbe najmladší, má na starosti pranie a upratovanie za všetkých ostatných. S prácou je rýchlo hotový, pretože sa musí poponáhľať do neďalekého baru. Volal mu totiž jeho „senior“ - starší študent z rovnakej fakulty. Yung-suk si s ním a jeho kamarátmi má ísť vypiť. Vôbec sa mu nechce, ale nemá inú možnosť – odporovať staršiemu je spoločensky neprijateľné. Tak to tu v Kórei jednoducho chodí. Mladší musia rešpektovať starších (robiť im otrokov a nechať sa šikanovať) a nikto s tým nič nespraví. Vždy to tak predsa bolo, je a bude. Výkričník!
Škola začína spravidla o deviatej, takže Yung-sukov budík zvoní o ôsmej, a okrem neho budí jeho troch spolubývajúcich. Dnes to vstávanie bolí podstatne viac. Včera sa totiž ožral ako sa patrí (bohužiaľ nedobrovoľne), a vrátil sa domov po polnoci. Horko – ťažko zvládne povinné umytie a úpravu vlasov, na raňajky nemá žalúdok a cigarety večer došli. Vydáva sa na prvú hodinu a celý cirkus začína odznova.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára