Pre nás oboch to bol prvý let mimo Európu, navyše s naozajstnou (nie nízkonákladovou) leteckou spoločnosťou. Takže vankúš a deka na každom sedadle a skutočné jedlo dvakrát počas letu boli pre nás veľmi príjemným prekvapením. Väčšina letu prebiehala za tmy, takže nebol až taký problém zdriemnuť si. Jediným otravným momentom počas 10 hodinového letu bolo vypĺňanie formulárov, ktoré musel vyplniť každý cestujúci a po prílete odovzdať miestnym oficierom. Išlo o akési prehlásenie o tom, že si so sebou do Číny neprivážate žiadnu chorobu. Samozrejme, na letisku každý prešiel úsekom s termokamerami, ktoré vám zmerajú telesnú teplotu.
Takže v stredu skoro ráno sme pristáli v Pekingu, kde nás čakal prestup. Miestny čas bol krátko pred ôsmou ráno (u nás po polnoci), takže letisko bolo relatívne prázdne a preto nebol problém zorientovať sa a prejsť všetkými kontrolami hladko a rýchlo . Na prestup sme mali hodinu a štvrť, takže žiadne zbytočné zdržanie. Aspoň to sme si mysleli.
Prvá komplikácia nastala asi pol hodiny pred odletom. Na letisko zosadla hmla taká hustá, že nebolo vidieť ani lietadlá pristavené pri terminále, a všetky odlety museli byť odložené. Samozrejme nám nikto nevedel povedať ako dlho to potrvá. Keďže na nás mali v Soule čakať naši kórejský priatelia, museli sme o sebe dať vedieť. Čína, na rozdiel od Kórei a Japonska, našťastie používa GSM sieť, takže naše mobily tu ešte fungovali.
Náš let do Soulu štartoval asi s hodinovým meškaním. Viditeľnosť bola ešte vždy mizerná, ale zďaleka nie tak, aby to bránilo odletu. Tento raz trval let iba 2 hodiny. Soul bol rovnako ako Peking zahalený v hmle hustej ako smotana. Lietadlo začalo pozvoľne klesať do oblakov, viditeľnosť opäť nulová (z môjho okienka nebolo vidieť ani na koniec krídla), piloti sa pokúsili o pristátie, ale v poslednej chvíli si to rozmysleli, prudko pridali plyn a začali sme opäť stúpať. Letuška nám oznámila, že pre nepriaznivé počasie nemôžeme pristáť a vraciame sa do Číny.
Ďalšie takmer dve hodiny sme prečkali v letiskovej hale. Odlet bol naplánovaný na 17.00 miestneho času. Chvíľu nám krátil rozhovor so študentom z Číny, ktorého sme spoznali v lietadle, a ktorého meno som už samozrejme zabudol. Medzitým sa z hustej oblačnosti spustil dážď, ale náš odlet to už nenarušilo. Po hodine letu a dvoch okruhoch nad mestom sme opäť pristávali na Soulskom letisku v Incheone. Počasie sa mi nezdalo o nič lepšie, opäť nebolo vidieť takmer nič, ale tento krát piloti našli pristávaciu dráhu a úspešne na ňu dosadli.
Letisko v Incheone bolo zo všetkých, ktoré sme cestou navštívili asi to najkrajšie, najčistejšie a najmä najprehľadnejšie. Navyše sme tu našli všetko, čo sme na čínskych letiskách hľadali zbytočne – telefón na mince, možnosť poslať z neho email, zmenáreň a nám známe fast food reťazce. Niekoľko minút sme sa zdržali pokusmi dovolať sa našim kórejským buddyies, ktorí nás mali vyzdvihnúť na autobusovej zastávke pri univerzite. Už stačilo len nasadnúť na autobus a vystúpiť v správnej chvíli, čo nebol problém vďaka inštrukciám, ktoré sme dostali asi pol roka dopredu poštou.
Cesta bola veľmi príjemná, v autobuse boli veľké sedadlá aké sme videli predtým v prvej triede v lietadle. Navyše vpredu bola veľká TV obrazovka (asi taká veľká, akú má každý doma v obývačke), v ktorej bežalo spravodajstvo s olympiády. Na stanici Hagye, kde sme vystúpili, na nás čakali dvaja študenti. Ukázalo sa, že ani jeden z nich nie je náš buddy, tí totiž nestihli dôjsť k univerzite včas.
Privolali nám taxík, pomohli nám s ubytovaním a s nákupom malých nevyhnutností pred tým, než sme sa konečne po asi 40 hodinách cesty mohli zložiť do postele. Nikdy predtým som sa tam netešil tak veľmi ako teraz...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára